MOJA DEVÍNSKA

INŠPIRÁCIA

20.06.2019

Posledné desaťročie prinieslo mnoho zmien, aj v myslení ľudí, a preto prinieslo aj mnoho transformačných lídrov, motivačných spíkrov, životných koučov.
Všeobecne civilizácia akoby už nezvládala sama svoje výkonnostné tempo, tlak na zabezpečenie životných potrieb. Psychicky je to náročné, ale fyzicky ľudia zleniveli. Pohybovo. Od polovice 20ho storočia sme sa posadili za písacie stroje a nekôr, amentma, počítače, a už sme sa usedeli.
Mňa osobne oveľa viac ako knižky, kázne, prednášky a motivačné mottá denne na nástenke inšpiruje reálny človek. A konktétne tento. Táto pani, ktorú v Devínskej mnohí poznáte. Mne stačí o nej vedieť len toľko, že chodí pešo, zo svojho domu 5 kilometrov do dediny do najbližšieho obchodu a nazad. V hocijakom počasí. Dá si reflexnú vestu a ide sa. Keď prší, dáždnik nenosí, veď jednou rukou ťahá vozík, v druhej palica. Tento rok mala osemdesiat. A teda už aj k tomuto jubileu prestala fajčiť. Určite ste ju viacerí, tak ako ja, zviezli autom, veď nevravím, že sa nezvezie...ale to že sa vôbec vydá na tú cestu! Keď som lenivá, nechce sa mi niekam ísť, spomeniem si na ňu. A že aké sme my lemry lenivé! To mňa zocelí, toto mi dodá silu. Ona je jednoduchá, žiadne filozofie. Iba že "ja sa neopustím".

PS: Bola som pani nafotiť jeden deň, ale takmer všetky fotky som vymazala z karty a nemala ich ešte stiahnuté v počítači, v strese medzi pracovnými objednávkami, to sa mi ešte nikdy nestalo. Takže tu len pár, keď som jej priniesla do obchodu lieky. Škoda, boli to pekné fotky, ale tak načo aj zverejňovať..pani ešte spravím ďalšie.
20.06

PRVÝ APRÍL

01.04.2019

Musím už aj sem niečo napísať, veď už som "infuencerka"! Natočila som jedno recesistické videjko na youtube, lebo mi to napadlo a vnútorný hlas vravel "urob to", a odvtedy ma ľudia "hecujú", aby som točila ďalšie a ďalšie! 

No, a pomaly tu bude zase "uhorka", kedy na písanie nálada u mňa nebude, v lete len voda a slnko (a v zime zasa hory, slnko, lyže). Nič, no, robiť sa dá iba na jeseň a na jar, ale na jar treba robiť na dvore a záhrade, takže robiť ako pracovať intelektuálne alebo chodť do práce ostáva iba na jeseň. 

Okrem toho, je významný čas. Takže do mojej "online kroniky" je načim zapísať. Dnes je prvý apríl (pondelok)! Zimu sme definitívne prežili, gratulujme si. Lúku na Sandbergu už zasypali hlaváčiky, kosatce a poniklece, a ja mám vnútorný nerv, že už nestíham ísť si ich kvalitne pofotiť. V sobotu bolo druhé kolo prezidentských volieb, v súboji Zuzana Čaputová - Maroš Šefčovič vyhrala v Devínskej Novej Vsi dáma, v pomere 76/24. Dúfam, že sa ovzdušie zlepší, ale fotiť budem stále rovnako, kupovať benzín, platiť dane a tie zemiaky sadiť tiež každý rok rovnako.

fotoLubomiraPetrova - Sandberg Flower

Bolo by treba popáliť niečo na záhrade, ale ani nemôžeme, už ani naše dlhé záhrady už nie sú tým, čím bývavali.  Tam, kde boli kedysi šopy a stodoly, si ľudia stavajú domy,  a my si nemôžeme opekať. Cs! Domy nasekať na každý možný kúsek. Mali si domy postaviť pri ulici, tak ako to bolo tuná nedávno povinné, a záhrady nechať záhradami! Ale čo...to by sme sa museli posunúť viac na vidiek z hlavného mesta....tu už je len ten pásik zeme vzácny. Že máš trávu, kde môžeš stúpiť, nebodaj si rozprestrieť deku a ľahnúť, bez obáv, že si ľahneš na psie hovno. Najviac na svete mi je odporné umývať svoje topánky od nejakého cudzieho psieho hovna! fuj, nemôžem o tomto, mám drahý monitor, nechcem si ho ogrcať...

Takže pozitívne: Vonku je nádhera, už mám otvorenú terasu, konečne mi nie je stále zima. Okrem novej prezidentky máme od decembra 2018 aj nového starostu, Milana Jambora nahradil mladý Dárius Krajčír. Jambor úplne zmizol z povrchu devínskonovoveského. Predtým som ho vídala na Sandbergu, teraz nikde. Mňa zvolili do Komisie kultúry a športu ako jedného zo zástupcov z radov občanov. Mali sme prvé zasadanie, bola som tam za najkritickejšiu. Myslela som, že preto sme tam. Zasadanie bolo dlhé, tri hodiny. Prečo ja stále cítim komunizmus na takýchto schôdzach???  Najviac sa vravelo (teda ja som s tým nedala pokoj) o vyťaženosti telocviční v našich základných školách. Mám dve deti, a nie je normálneho športového krúžku, na ktorý ich prihlásiť. (Vďakabohu ZŠ P. Horova za dve hodiny "športovej prípravy" týždenne, na ktoré sme mohli prváka dať.) 

Slečna, ktorá tu robí normálnu gymnastiku pre dievčatá, ju cvičí v zasadačke na Istrijskej 6, ktorá patrí Istracentru. Priestor, kde nemajú žiadne náčinie, cvičia v miestnosti s odhrnutými stôlmi a stoličkami. Lebo telocvične sú vybukované!! Úroveň Sobraniec (Bez urážky. Sobraniec.) Ale akože čo s tým má mestská časť...tak nejak sa to celé uhralo do outu...a že ako podporovať..veď keď tu chce niekto niečo robiť, teda viesť nejaký športový klub alebo občianske združenie, nech sa sám stará o propagáciu a všetko, veď sme v 21. storočí! Toto mi dal člen Komisie ako odpoveď na moju snahu o zväčšenie snahy našej mestskej časti o rozvoj športu u školopovinnej mládeže a zapojenie školských telocviční do tohto procesu. Ten pocit, že si pripadám ako z inej planéty, ktorý mám tak často, som tu zažila znova. Nie, tu sa radšej budú točiť prachy systém "dotácia klubu a jej vrátenie MČ na nájomnom pre telocvične." Budem to sledovať.  Verím, že naše zasadnutie bolo pre poslancov a starostu prínosné. Tvárili sa tak.

Okrem tohto sme riešili znovuoživenie Kroniky, ktorú píše Vladimír Dobrík a musel dopísať roky 2008-2010. Pripomienkovali sme dotácie pre športové kluby a kultúrne spolky, riešili nahlásené kultúrne podujatia na rok 2019, najmä to najväčšie, Hody a prípadného Pivného Jana, ktorý je súkromnou akciou.  (Obe sú skôr zábavou ako kultúrou).

Najdôležitejšie z celého tohto je, že ľudia, ak chcete u nás prevádzkovať nejaký šport alebo kultúru a žiadať o finančnú pomoc mestskej časti, musíte si podať žiadosť na jeseň, v septembri! Schválená bude následne začiatkom ďalšieho roka. 

Určite bude o tom informovať www.tyzdenvdevinskej.sk, veľká vďaka Jánovi Žatkovi, miestnemu poslancovi, že tento portál založil a píše.  Nie ako poslanec, ale ako občan. Sám, "na kolene". 

Dnes je prvý apríl, v záhrade posadené, tráva si pýta opravu kosačky, a v hlave plno sviežich nápadov....keby si tak mohol človek kúpiť ešte niekoľko životov navyše...

DNI POKOJA

30.12.2018

 Tento príspevok venujem Ingrid, mojej najvernejšej čitateľke. Takto na seba myslíme. 

Tak, a je to tu. Zimné dni pokoja. Listy z vŕby celkom opadali, a na dvore bol dokonca už aj sneh...kvietočky na kríkoch nahradili odrazy vianočných svetielok...to je fukot! Veď pod vŕbou ešte stále letné sedenie...a fúrik z nedokončenej roboty....

Sedím doma, sama(!) s vyloženými nohami. To sa totiž nestáva často. Ale včera, po dlhom čase, som išla na takú jemnú jógu a saunovanie. Reku, celý čas sa nehýbem, toto skvelé podujatie pripravila suseda tu oproti cez ulicu, tak by som bola blbá, kebyže nejdem. Bol to pre mňa úžasný zážitok, ešte teraz som dojatá. Wau, toto máme cez ulicu!!! No ale, sedím s tými vyloženými nohami, lebo keď sa človek nehýbe a potom si ide natiahnut hnáty, tak to nemusí mať vlastne len pozitívny výsledok, teda samozrejme, že som sa ráno skrz niečo natiahnuté alebo zaseknuté v kolene už z postele nepostavila. Preto môžem písať. Na písanie totiž potrebujem niekoľko dní kľudu, kedy už sa vlastne nudím, všetko je hotové, navarené, upratané, poprané, nakúpené, skrátka čistý priestor. Ja som dušou umelec, potrebovala by som sa len vyjadrovať a tvoriť, počúvať hudbu a tak, malovať, hrať na klavíri, hocičo...má to ale prekážku - že som žena. Matka dvoch nezaopatrených, na mne závislých detí. Preto nepíšem. Nie som akademický písač. Ako vlastne všetci spisovatelia, uznávam ich.  Ja musím tento stav dosiahnuť. Nie je to ľahké, stále niečo treba. Robiť, zarobiť, starať sa, vzdelávať, venovať sa. Veď viete...no ale teraz tá noha...a zajtra je silvestrovský výšľap na Devínsku Kobylu, kde sa všetci, prvýkrát aj s deťmi, chystáme. Ešte k tomu prší, celý deň smoklí, takže neviem..v záujme zdravia to zrejme zajtra nedám. Je mi to ľúto, aj som sľúbila spraviť riport pre týždenvdevinskej.sk. Sú dni pokoja, nezbláznim sa.  Juj a Silvester zajtra! - tiež sme deťom sľúbili, že dáme o polnoci cyklomost a Tarzaniu. To by sme mohli zvládnuť. Dúfam, že tá noha nedopadne ako ruka. Tiež sa raz natiahla šlacha alebo čo a v noci sa to hlási neskutočnými bolesťami.  Starneme, kriplavieme, mala by som si nájsť zárobkovú činnosť, ktorá sa dá robiť bez pohybu. 

A ešte jedna vec - prečo nepíšem na tento blog. Môj pohľad za ten čas, pár mesiacov od leta, sa zamerial trocha von z Devínskej. Je to krásne miesto pre život, ale už sa na to toľko neorientujem. Bývanie až tak neprežívam. Je to len "chyža", ako vraví môj východniarsky kamarát. Môje vnútro sa nenaplní len prplaním sa v jednej lokalite. Som síce spoločenská, ale mám rada aj istú anonymitu. Vždy som mala tento syndróm - aj kaviarenský a mestský typ, aj život na dedine. Veď preto tu bývam. Po 15 tich rokoch sa do môjho života vrátila kamarátka z mladosti, s ktorou sme boli furt niekde po Európe a bolo nám to jedno. Jej zjavenie mi pripomenulo, že som vlastne vetroplach, vtedy cítim slobodu. 

Všetko je ok, život sám mi ponúka možnosti venovať sa stále fotografii. Nič iného, vehementného,  som zatiaľ neuskutočnila. Aj ma zavolali, aby som ju učila. Tak chodím dvakrát do týždňa medzi vysokoškolákov, je to záhul, ale zábavný. Pedagogické sklony vo mne sú, napísali mi to aj psychológovia v profesijnom posudku už dávno, ja som si ale myslela, že to dám až po 50ke. Odovzdávať niečo, čo viete, a viesť niekoho ku kvalite, je super pocit. Trošku sa treba vysporiadať s tým, že vás mnohí neviem-prečo-študenti majú na háku, ale na skúške mi študentky priniesli aj darček, takže to nebude také marné:)

U nás v obci zatiaľ nastala dôležitá vec - komunálne voľby. Verím primátorovi Vallovi, že sa nesprzní. A tiež, že sa odprzní vedenie tejto našej mestkej časti. Žije sa tu dobre, ale je tu veľa vecí intenzívne pozadu.  Mňa osobne dosť žerie úroveň školstva a telovýchovy, nehovorím o tom, ako mi chýba nejaký verejný priestor, námestie, kaviarničky, ale to som sa mala nasťahovať skôr do Jura, nie do tejto odvekej hromadnej ubytovne. Ale my, čo tu žijeme tu a teraz, tvoríme to , ako to tu bude vyzerať. Chcem veriť, že to my, tu a teraz, vytvoríme nejakú históriu, ktorú budú môcť cítiť a prežívať naši, aj x-tí, potomkovia. 

UHORKA. LETO. NIČ

16.08.2018

Dlho som sem nič nenapísala. Áno. Je leto. Uhorková sezóna. U mňa doslovne. Respektíve ešte paradajková. August je skrátka mesiac tepla a zavárania. 

Ani internet ma svojou vlastnosťou "rýchlo a hneď a furt lebo online", nedoženie k nejakému akože tvorivému písaniu. Nechce sa mi NIČ.

S príchodom letných prázdnin končí veškerá pracovná frekvencia, žiadne pracovné návyky. Deti doma, ak nie sú v tábore, prázdninujeme spolu. To je opäť ako full time na materskej. S tým, že sa v ich terajšom veku stále dookola dohadujú a hádajú, staršia s tým puberťáckym akcentom, (!),  z každej strany jeden do uší "mamí, mamí!"... S teplotami vzduchu, respektíve horúčavami, to vymláti z hlavy posledné zvyšky nejakej schopnosti uvažovať..to je vlastne silné slovo...vôbec nejako používať mozog. Keď už, tak iba pasívne prijímam - teda aspoň čítam, teda priznám sa, skôr ležím iba tak. Úplne pasívne. Aj bez čítania. Tak úplne že nič. Leto. Vlastne meditujem?

V posledných rokoch sa mi javí, že letné horúčavy udierajú v júni, to už by mali byť prázdniny, mohlo by sa to posunúť, alebo rovno predĺžiť na tri mesiace. V júli zase prší a to je tlaková níž, čo nás nízkotlakových odrovná rovnako ako horúčavy, takže originál praž jak uhoď. August ešte prináša svoje znovuprebraté teplotné šoky. Teda tento rok je to tak, aj minulý bolo. Teraz sú už tri týždne horúčavy. 

V Devínskej sa dajú znášať tak, že sa chodíme stále kúpať, mimo Devínskej:) Akurát sme presedlali z jazera v Plaveckom Štvrtku na kúpaliská a celkom si v tom libujem, náhodou sa mi páči aj tá ich preplnenosť; pripomína mi to detstvo, keď počas komunizmu boli v lete na kúpaliskách komplet všetci, bárskoho si tam stretol....pookukoval...je to také socializačné. Takže vyrážame na Rosničku do Dúbravky, do Heinburgu alebo aj Prellenkirchenu, vrámci výletu v Prahe sme boli aj tam na kúpalisku Petynka, všetky plus mínus podobné záležitosti. Plávanie sa mi tento rok nejako príliš zapáčilo, neviem sa dočkať otvorenia plavárne v Boroch, sľubovanej na jeseň. 

Do tohto leta, horúčav a augusta mi práca (rozumej môj obvyklý zdroj príjmu) absolútne nepasuje. Uhorka. Túto plodinu našťastie u nás absolútne bravúrne spracováva moja mama, neviem si bez jej nakladačiek zimu ani len predstaviť. Naša skromná záhrada ale tento rok prekypuje rajčinami, ktoré povyrastali zo zeme samé zo semien z minulého roka a tak tu máme malý paradajkový prales. 

A tak je terajšou prácou zaváranie. Už som si odstála pri sporáku druhú várku kečupu. Šťavy ani nespomínam, to je taká rychlovka. Stará slivka rodí tiež ako divá, kompóty sme naložili, ešte ma čaká povydlo, 5 hodín varenia. Takto sa má tráviť august. Považujem to za úplne prirodzené. Počasie nepustí, záhrada tiež ne. Som fotografka - fotiť sa v týchto horúčavách dá tak v chladenom ateliéri, sedieť za kompom je smrť. V zime je zase furt tma, nízky tlak, žijem tak maximálne štyri hodiny do dňa. Vychádza mi z toho, že by som mala pracovať iba na jar a na jeseň, čo sú vlastne aj top foto sezóny. V zime potom hybernovať, v lete kúpať sa a zavárať. Takto voľako si ten ročný pracovný cyklus predstavujem:)) Ideál. 

Tak. Napísaním tohto príspevku do memoárov jedného praobyčajného života som si odfajkla pocit spravenia niečoho trošku zmysluplného....

                                            

                                                ZBIERAŠ, ZBIERAM, ZBIERAME

                                                                    05.06.2018

Máj lásky čas - noo, pod čerešňou opäť nebolo s kým, ale za to mi to pripomína, ako nám okolie kvitne a zreje. A okrem toho, veď už je vlastne päť dní jún! Začala som chodiť do práce, tak už nestíham myslieť. Paradajky a papriky v záhrade ešte s plodmi machrovať nemôžu, zbierania mimo domu je zato habadej! Človek aby len čas hľadal, ako to všetko stihne pozbierať a spracovať. Lebo veď keď sa ťa zima a chrípka opýta, prečo si si nenasušila lipu, keď voní a peľ lieta v celej tvojej dedine, tak sa budeš tváriť ako úplný blbec.

Táto zima, ako som už písala predtým, bola naozaj tak otrasná, čo sa týka chorôb, že aj mňa konečne (dosť skoro) primäla poobzrieť sa za bylinkami, reku skúsim to s nimi.  Dosť výdatne mi k tomu dopomáha prostredie, v ktorom žijeme, a to teda žijeme v hlavnom meste! Niekde na lúkach panenskej krajiny je to isto lepšie, veď rozšírim túto novú záľubu aj tam, zatiaľ zakladám čajový regál z rastlín, ktoré máme tu. A nie je toho málo, napokon, bývam pod prírodnou rezerváciou 4. stupňa (netrhám tam, tam sa nesmie, to len akože príroda tu je), a aj lúka nad sídliskom je parádna. Takže veľké zaváraninové poháre, ktoré som v komore prekladala z miesta na miesto, našli svoj doposiaľ skrytý význam. 

Kebyže našu záhradu neplienim, rastie tu samá žihľava a lastovičník. Žihľavu na hlavu, skúsila som si. Ale iba dvakrát, takže zatiaľ vlasy nič moc... farbou doničené by mali byť nonstop namočené vo výluhu asi. Jarnú žihľavovú očistnú kúru nie som schopná dodržať a denne piť dva-trikrát čaj, no ale odtrhnem a zalejem, keď cítim potrebu očisty, po víkende väčšinou. 

Lipa je spolu s orechom najzákladnejší strom v Devínskej, to by ma fakt hanba fackovala nemať aspoň zopár kvetov. Prvý zber OK, pri druhej na mna pršali čierne chrobáčiky a pri tretej som zistila, že je už vlastne aj odkvitnuté. Ďalší strom, ktorý sa mi budúcu jar opäťnevyhne, je smrek, sirup z výhonkov som robila prvýkrát a je moc chutný a zdravý. Dúška materina rastie na lúke za sídliskom, celé mapy sú jej tam! Také niečo som videla naposledy snáď v nejakom pionierskom tábore ako žiačka prvého stupňa. Iné záujmy proste.... Nemala by som to ani zverejňovať, lebo budúci rok bude hneď materina vykmásaná, ale nech, radšej nech si ľudia natrhajú a sú zdraví, bacile nechce nikto. (A hlavne koľko ľudí si toto prečíta a koľko z nich asi že pôjde na byliny.) Na tej lúke je aj veľa jahodových a skorocelových listov, len treba ísť vyššie, lebo dole je venčisko psov. Preplachovať byliny sa mi zdá odveci. A všelijaké iné byliny tam rastú, aj ľubovník bodkovaný, a ďalšie, ktoré ma štvú, lebo ich nepoznám. Parádna byľ je praslička roľná, pri rybníku pod hrádzou je jej plná kameňová priekopa. S ňou som to troška prehnala, sušila som ju v celej obývačke. 

Päť bední prázdnych zaváraninových pohárov a pohárikov, ktoré nemám v dome kam dať, mi denne kmári svedomie a snáď logistika dovolí vybrať sa na samozber jahôd a marhulí. Dve základné ovocia na lekváre, teda pardon, ten najhlavnejší, pán lekvár, je z čiernych moruší. A tie, chvalapánubohu, u nás tiež rastú, len treba vedieť kde. Lebo niektoré sú aj pri ceste, vraj to vadí, ale tak nie je cesta ako cesta. (Silné slovo pre niektoré.) Pri zbere moruše čiernej vrelo odporúčam nejaké staré tričko:) 

Moruše sú mega zdravé, ako všetky tmavé bobuľoviny. V strede leta budú zase podobné - černice. Z tých som chcela minulý rok spraviť sirup, že aký bude skvelý, ale zabudla som na neho pod schodami a bol z toho výborný likér. Ríbezlí máme len tri kry, to snáď pojeme, spracovávanie už nedám. Maliny detto. To aby mal človek opäť ako celodennú sezónnu prácu! Čerešne ani nespomínam, samozrejme..okrem záhrady sú aj po uliciach. Višne tiež. Čochvíľa broskyne, iba z tých robím kompót. Zelené orechy na orechovicu. Zrelé na jedenie. Až do októbra  vlastné paradajky zo záhrady do nemoty, čerstvé zemiačiky, nakladačky a ostatná zeleninka, na jeseň šípky a šup do svetrov a do perín.....zabudla som niečo? Tomu ver, že hej. 

                                                            MÁJOVÉ VÍKENDY

                                                                    26.05.2018

foto Tomáš Lencz

 A hlavne: oddychu. Ako tento posledný víkend (teraz je už síce piatok, ale opäť nebolo na písanie času, robiť treba:) No ale ten víkend. Mala som pocit, že je celá Devínska vonku!

Boli tu hody. To som ale vôbec nevnímala. Vápencová ulica pri futbalovom štadióne a tamojšia krásna lúka obsadená kolotočmi a pár stánkami. Svätá omša.  Naša rodina túto tradíciu nerieši, viem len, že hody sa dejú v čase vysvätenia miestneho kostola. Sprievodný program u nás opäť vytváral Festival slovenskej národnej piesne. Ten som tiež nepostrehla. Chcela som sa ísť pozrieť na stretnutie o Rudovi Slobodovi, keď už o ňom tento rok  pri príležitosti nedožitých 80tin toľko hovoria, (žasla som, že už aj jedna banka má projekt a kartu Sloboda., trošku moc..) V Istracentre spieval aj Miroslav Dvorský. Ale mala som iný program. 

Oddychovať. Záznamy festivalu som si pozrela v Magazíne DTV, kde som kedysi aj ja pracovala a aj som nakrúcala tieto udalosti. Počas víkendov, s kamerou v jednej ruke a mikrofónom v druhej, som sa snažila komponovať jedným okom v kamere obraz, druhým sa pozerať na respondenta a zároveň rozmýšľať a klásť mu nejaké ako tak zmysluplné otázky. Komponovať a nakrúcať obrazy do celku, ilustračné zábery a tak...Popritom som "tretím okom" naháňala moje dve vlastné deti, ktoré sa podujatí záčastňovali pochopiteľne tiež. Poprípade som mala na sebe ešte foťák a robila záznamy z koncertov v Tarzanii...

Všetci si myslia, že veď je to zábava, nie? Si vonku a pritom sa aj zabavíš, flákaš sa po akciách kde by si aj tak bola, a ešte aj zarobíš....prd makový!!! Po prvé, keď pracujem, nezabávam sa, ale pracujem, som v permanentnom strehu. Ako dokumentárny fotograf či kameraman striehnem na každý jeden okamih, ktorý by mi mohol ujsť a nezachytila by som ho. Striehnem na ľudí, psychologicky sa kadejako štelujem, aby som sa s nimi či len na diaľku alebo aj zblízka kontaktovala. Stále čekujem technické nastavenia a svetlo. Premýšľam, ako budem materiál spracovávať v postprodukcii. Skrátka, v žiadnom prípade sa nezabávam tak, ako by som si podujatie vychutnala bez objektívu v rukách. (btw, nie sú to ľahké gramové záležitosti, ale zápästie aj chrbtica vám odchádza). 

Preto som vlastne opustila moje pôvodné povolanie, bola som od teenagerského veku novinárka v oblasti kultúry. Už tam som to pochopila - že na kultúru sa chcem ísť pozerať a zúčastňovať sa jej stopercentne ako divák. Nerada fotím koncerty, nič z hudby nemám a pripadám si, že zavadziam aj hudobníkom aj divákom. Tie fotky mi za to nestoja. Iba keby ma hudobníci sami o to požiadali. No ale, píšem o živote v Devínskej, takže spiatočka k víkendu: 

Boli hody, festival národnej piesne, a zároveň aj prvý outdoorový event teraz moderného hipsterského typu - čiže streetfood festival Pivný Janko, ktorý zorganizovali majitelia jednej kaviarne na Istrijskej. Naša samospráva im k tomu poskytla potrebné veci, takže na podujatí nechýbal príhovor starostu so svojim obligátnym "v mene svojom i v mene Devínskej" a "pevne verím" (prečo mu nejaký odborník na komunikáciu toto už nezakáže?). 

Nielen ja, ale najmä organizátori a stánkari boli zaskočení návštevnosťou, niektoré stánky s domácimi pivami už v sobotu podvečer nemali čo čapovať, predávali len fľašky, stánky s mäsom o tretej zavreli a hybaj po nové zásoby do Metra. Neviem, či to bolo aplikáciou, vďaka ktorej bolo niečo zadarmo, alebo naozaj je takéto poduajtie tak žiadané, ale ľudia stáli v radoch na všetko. Aj hudobníci vrámci Janka boli kvalitka -Hudba z Marsu a potom Griglák, Vizvári jazz projekt. Dobrý zvuk. Na Devínsku vcelku zvládnutá organizácia. 

A čo som robila cez víkend ja? Keď som odignorovala všetky akcie najhutnejšieho kultúrneho víkendu v Devínskej a veškeré fotenie a dokumentovanie? Zrovna TOHTO víkendu, keď sa dialo najviac? 

Po piatku, kedy som mala doma oslavu 10tych narodením svojej dcéry, naháňala sa kvôli nej celý týždeň, a nakoniec aj oslavovala trocha do noci s rodičmi, som just nebola schopná iného ako oddychovať, môj ťažký foťák by som do ruky ani nezobrala. Normálne odpor. Ležala som v Tarzanii na lehátku, jedla guláš a oslavovala s mojou milenou kamarátkou jej narodeniny.  Tomáš mi ochotne hneď poslal fotky zo streetfoodu, a ja až po takmer týždni píšem, ach...:)

                                                            

                                                            JAR JE ŽIVOT

                                                                09.05.2018

Tak, je pol deviatej večer a ja som práve doumývala dlážku. (Mám chuť si ľahnúť s laptopom a písať toto, no na laptope pozerá Eriško rozprávky- áno máme iba jeden - tak sedím za veľkým kompom, ku ktorému mám čisto denný pracovný vzťah a príliš ma osvecuje). Dnes som sa k umývaniu podlahy dostala až teraz, aj keď celý deň sa na to chystám. Dlážke sa momentálne venujem úplne najviac zo všetkého. Mám pocit, že už ani na iné nemyslím, hlavne ňou sa musím zaoberať. (To je kvalita života, čo?) Denne ju aj niekoľkokrát zametám, buď len prejdem metličkou a zmetiem špinu na lopatku alebo zmetákom či vysávačom komplet dom. Myslím, že ešte nemám kompulzívnu poruchu s potrebou stále upratovať. Isté je ale to, že v tomto dome jestvujú dva nezladiteľné protipóly. Chcela by som mať na jednej strane takú čistú domácnosť, aspoň teda spálňu, tú miestnosť, kde má človek čisté perinky a najlepšie huňatý koberček pri posteli, do ktorého ráno spraví prvý krok pravou bosou nohou. Voňavá a čistá spálňa...a celý taký čistý dom s peknou kuchyňou...ach...ALE: 

Som mäkká a chcem, aby moja dcéra bola šťastná, a tak mám doma namiesto tohto jeden normálny drobnochov. (A ja drobnochov tak nezmášam, je to pre mňa nepochopiteľná hovadina).  Dcéra však, ako deti, zvieratká miluje. Ide o to, že najradšej by chcela psa (aj ja by som ho veeeľmi chcela, keby som nevedela, aká je to starosť). Psa ale zatiaľ neriešime, bojujem. A tak kývnem na všetko "menej náročné", čo k nám príde. Prvá bola dlhosrstá čierna Cica, ona prišla sama, ako malilinké nedokojené mačiatko si mi sadla vonku v bufete na rameno a už nechcela zliezť ani bohovi. Tiež čierneho, ale krátkosrstého, kocúra Mrňa mi sem ako už prerastené mačiatko doniesol kamarát, že ho nemajú kam dať.. Čo už s ním... Mrňo je dnes prerastený už riadny kocúr, jeho mám nakoniec najradšej. Tam sme mali skončiť!

Mačky ráno o piatej robia bordel - spravila som im vo dverách tie mačacie dvierka, lebo predtým sa dobýjali, mňaučali a škrabali na vonkajšie dvere a tak...teraz dávajú preskoky v rozbehu cez ten otvor vo dverách až to trieska a takto na jar poťažmo aj s vtáčikom v papuli. Dnes ráno sa mi jedného podarilo zachrániť. Cica si našla útočisko pod mojou posteľou, čiže dnešný budík bol kvíkajúci vrabec snažiaci sa uniknúť smrti a zúrivé mačacie vrčanie podo mnou. Vtáčikovi sa zázrakom podarilo uletieť, Cica za ním na okennú parapetu, zhodila mi posledné sadenice, zemina rozsypaná všade po zemi, vtáčik zapadol za druhú nádobu so sadenicami a tam sa mi ho podarilo chytiť za chvost, vypustila som ho von a uletel..chvalabohu. Nič, no, Cica je na mäso, žiadne granule, je to asi aj moja vina, musím jej kupovať u mäsiara, konzervy nestačia. 

K rannému budíčku sa dnes pridal (teda ten začal už oveľa skôr) náš najnovší prírastok - králik Ňufi. Ten k nám prišiel tak, že si ho Simonka vyprosila k narodeninám, že nič iné nechce, ani mobil ani nič, len zajačika. (Na trhu v Stupave v ten deň predávali, ja že to je na mäso a dieťa celý deň prefňukalo.) A keďže tu máme našich dobrých kamarátov na dolnom konci dediny, čo králiky chovajú, stačilo povedať a už ho mala! A zase čierneho:) Iba čierni boli na výber. Ivanka nám na neho doniesla parádnu skrinku, králikáreň, peknú bielu hand made. Tá má byť vonku. Lenže vonku nemôže byť, lebo susedin pes Nela chce králika zožrať proste.  (Už sme ho zachraňovali, to bol stres). Tak som ho dnes mala vnútri. V mojej izbe, pri posteli. Inde nebolo miesto. Kúpila som mu podstieľku, piliny, ale tie boli všade okolo. Tak sme mu dali ako podstieľku seno. To je menej všade. No a jasneže nemôžeme mať normálneho tichého zaja, ale králika, ktorý brutálne vyskakuje, naráža do dvierok králikárne a všemožne sa z nej snaží vyskočiť. Buchot naozaj, nevymýšľam si, ako kladivom do dosky...králikáreň je už vonku, zajaca som umiestnila na medziposchodie do klietky, ktorú som mu už zohnala na inzerát a bola pre ňu v Petržalke minulý týždeň. Dnes ráno, po týchto extempóre, viedli moje prvé kroky hneď do tesca. Pred rokom by mi v živote nenapadlo, že budem mieriť ráno do regálu so žrádlom pre zvieratá. Áno, po dni voľna treba nakúpiť krmivo pre tieto naše cicavce. 

No a ešte máme vtáčiky zebričky, tie sme už celkom zmákli tým, že večer klietku prekryjem čiernou látkou a kým ich neodkryjem, tak neškriekajú. Na korytnačky, ktoré k nám tiež prišli darom, sme si spomenuli asi po týždni, že ich máme. Tými som sa napokon zaoberala tiež pomerne intenzívne, kým sme zistili, čo a ako s nimi. V akvaristickom oddelení hornbachu som čumela do regálov a študovala tie barsjaké veci aj dve hodiny. Boli by aj celkom bezúdržbové, keby im netrebalo pomerne často a pracne meniť vodu a preplachovať štrk.  Neviem si predstaviť robiť to v byte. 

Takže toľko som chcela, k tej dlážke: že dcérin drobnochov, vďaka ktorému je namiesto podlahy obytného priestoru zemina, seno a  piliny,  ma zamestná natoľko, že sa k nej dostanem až večer! 

Ja viem, že rodič má vedieť povedať dieťaťu NIE. Ale ešte stále hovorím ÁNO!

        

                                                           APRÍLOVÉ LETO

                                                                26. 04. 2018

Dnes vonku v Devínskej prší. Silné konštatovanie:) Ale vysvetľuje to, že konečne (aj sem) píšem. Posledné dva týždne boli tak nezvyčajne horúce, že nastúpilo leto v apríli, naozaj, prepisovali sa rekordy. Hlásali nejakých 26- 27 stupňov, ale vieme, že slnko je stále neúprosnejšie a na slnku si môžete robiť praženicu aj v apríli. To znamená - že na písanie voľnočasových stories nebol vôbec čas, vlastne ani chuť. Slnečné lúče na mňa fungujú ako magnet, nie som ani schopná sedieť vnútri. Meteosenzitivita najvyššieho stupňa. Po temnom februári a marci sa cítim ako ten, čo vstal z hrobu. Pre niekoho silné slová, ale je to fakt. Keď do môjho temného prízemia zasvieti jarný lúč slnka a ja otvorím dvere na terasu... Znovuzrodenie každoročné v čase Veľkej Noci!

Kto má dom, dvor a záhradu, určite mi dá za pravdu, že teraz na jar a v takomto nádhernom počasí je to robota na full time....terénne úpravy, príprava pôdy na sadenie, planty, kosenie atď... ja som sa dopracovala aspoň k tomu, že som spravila úplne vzadu v záhrade bránku, a tak sa mi po prvýkrát naskytla možnosť prejsť zadným chodníčkom a vidieť ľuďom do záhrad, ktoré z ulice vôbec nevidno. Ach jaj...tá moja aká úbohá oproti ostatným! Veľmi sa mi páči, že si tu tuším aj všetci pestujú. Pekné hriadky na zeleninku, veľa malín, ríbezlí, jahôd, ovocných stromov. Kompostoviská, zavlažovanie, všetko ako má byť. Krásne trávniky, také tie kobercové aj také pekné lúčne s lavičkami. Kvety, posedenia...Ešte viac sa mi zapáčila táto dedina a tento kopec!

Milujem voňať kvety jabloní, ktoré mám na záhrade. A ten orgován!! Mohlo by sa to tu volať kľudne aj Orgovánová Ves! Škoda len, že je to dočasné. Bodaj by tá opojná vôňa a kvety nezmizli po celý rok! Juuuj, a jarný štebot vtáčikov....najkrajší zvuk ever! (Aby sme si ale nemysleli, že žijem v nejakej bubline zvanej raj, tak treba uviesť na pravú mieru,  že toto, o čom píšem, sú úlomky zo života, inak máme pod oknami susedov v spoločnom dvore, sediacich v letnej sezóne zásadne vonku pred domom, a vtáčikov teda nepočúvajú:) Okrem toho, vtáčikov na jar zbieram pomerne často u mňa v dome zo zeme rozkúsaných, prípadne ešte naháňam mačku aj kocúra s nimi v papuli a ten bordel potom upratujem..)

Sezóna života je skrátka v plnom prúde! O pár dní sa stavia máj, v Tarzanii pri cyklomoste začína koncertná sezóna, bude tam hrať vraj neonacistická Zóna A, ja sa na to teším aj tak. Keď svieti slnko, choroby sa nechytajú, pivo sa pije s chuťou! Milujem toto počasie, treba nejako doriešiť to zimné obdobie...po štyridsiatke to aj mňa nejako začalo priveľmi obťažovať. 

Na dvore bazén a jediné, čo tu chýba, je to more, veď hej.... 

VEĽKÁ NOC

05.04.2018

Znovuzrodenie. Koniec zimy.  Konečne slnko a teploty na prechádzky. Vyšší tlak a životná energia. S tým sa mi spája Veľká noc. Čistý panteizmus. Zelené púčiky na stromoch a kríkoch. Začína kvitnúť zlatý dážď. A hlavne: dvor a záhrada volá! U mňa sa celé sviatky niesli v dieleme, či robiť alebo svätiť. Alebo vlastne či práca v záhrade je vlastne až taká práca, keďže to nie je zamestnanie, alebo trocha aj svätenie.  Tak som sa snažila to časovo zadeliť pol na pol (teda pomimo nakupovania, varenia, domácich prác a venovaniu se deťom). 

Namakala som sa aj tak ako blázen, hoci v zemi je nasadený zatiaľ iba hrášok a sedem zemiakov. Zeminu nekupujem, ale vyrábam - teda nakladám a prevážam fúrikom hnoj, kompost, hlinu a miešam to. (Robím to intuitívne, snáď je to aj dobre). 

V pondelok ráno prišiel iba kalsický šibač - otec môjho syna, a obaja potom išli šibať ďalej. Ulice prázdne, okolo ticho. Vybrala som sa teda trocha svätiť - nasať, o čo ide v kostole. Ostala som iba pred. Bol úplne plný. Aj tak nie som katolíčka. Ani evanjelička, ani nič vlastne. Husákove dieťa z komunizmu bez náboženskej náuky. Takže doňho nepatrím. Snažím sa ich pochopiť, ale nejde mi to úplne. Plno bolo aj poobede pri cyklomoste, vyčasilo sa a tak bola opäť promenáda a bufety zaľudnené. Postretáš susedov, popiješ s nimi, deti sa tiež postretajú a na parádu vybehajú. Pekná a pokojná šibačka v mieste svojho bydliska je za nami.   

VŠETKO PRE DEVÍNSKU

                                                                     20.3.2018

No pekne, tak už je aj pomaly koniec marca. Bol tu aj párdňový závan jari, hneď som išla nakúpiť jarné kvietky na terasku, a teraz mi zamrzli:) Prituhlo znova, a dnes aj s nejakým polosniežikom. Február sme prechrípkovali a "úspešne" pokračujeme v tejto zimnej tradícii. Mne to ešte trvá doteraz, dva týždne chrchlem ako tuberák, neviem, čo si mám o tom myslieť. už som si na to aj zvykla.  Najmenší člen rodiny zas išiel po týždni chrípky na jeden deň do škôlky a vrátil sa s nechutnou angínou, a tak sme opäť doma na penicilíne. 

Túto zimu hodnotím ako dosť otrasnú, nedostali sme sa ani na hory. Na lyže ani nehovorím, zase budem snívať, že budúcu zimu už naozaj...stále sa snažím, že veď buďme trocha otužilí, ale predsa len...neviem, či mi status quo nenaznačuje, že pre môj genotyp je lepšia voľba stráviť zimu v Thajsku, tak ako podaktorí.... stále sa k tomu neviem zmobilizovať.... na margo tohto chorého obdobia musím navyše priznať, že som ani nič velevýznamné vrámci okolia neodfotila. Takže zatiaľ článok bez fotky. 

Dejú sa tu ale v éteri nejaké nové veci, aj vrámci Devínskej. Už aj v našej obci sa objavujú internetové blogy! Sama som dlho koketovala s myšlienkou, že sa podujmem na internetový lokálny časopis, informačný portál s veľkým priestorom na diskusie. Taký priestor, kde by "všetci" z Devínskej klikali pri svojej rannej káve. Ale: nechcelo sa mi do toho. Nie som typ na spravodajstvo, nikdy som nebola. Zdá sa mi to také príliš vecné, venovať svoj život správam z okolitého života, ktoré pominú ako voda a spravodajcovi to berie veľa energie. Sama by som to nezvládla. Načo. Nie som ani poslanec, ani pracovník úradu, bývam tu len pár rokov, nie som významný občan, napokon, nič by som z toho nemala...skrátka, viac ma baví publicistika. Niečo, k čomu sa môže človek aj po čase vrátiť. Téma, zmysluplnosť, pamiatka....

Po Novom roku ma ale niekto "zastúpil", mal zrejme rovanké myšlienky. Spravodajský blog Týždeň v Devínskej založil pán Ján Žatko. Označil ho ako "prvý blog o Devínskej", čo na jednej strane nebola pravda, lebo prvý blog v chronológii času je môj:), ale samozrejme je to prvý blog tohto spravodajského objektívneho typu. Potešila som sa tejto iniciatíve a pánovi Žatkovi sa zase páči moje písanie a fotky tu. A tak sme sa stretli a sme otvorení spolupráci. Hneď pri našom prvom stretnutí vznikol napríklad vďaka náhode tento rozhovor: 
http://tyzdenvdevinskej.sk/posledne-strany-noveho-zivotopisu-gustava-husaka-vznikli-v-devinskej-novej-vsi/

Verím tomuto blogu a jeho rozvoju. Môj bude stále čisto literárny, subjektívny a publicistický, Týždeň v Devínskej opak: objektívny a spravodajský. Neriadený úradom. Práca zadarmo, nikto to neplatí. (Ale veď mohol by:) Robíme to popri svojej regulérnej práci, pán Žatko je zamestnaný a ja som živnostník fotograf a copywriter. 

Ďalší online priestor o Devínskej si spravil pán Dárius Krajčír, a to page na Facebooku pod názvom "Pre Devínsku". Zatiaľ neviem, čo si mám o page a jeho autorovi myslieť, poznáme sa z videnia ale nie osobne. Dárius Krajčír pracuje tu na úrade ako referent interných informácií a ochrany osobných údajov, je členom Zboru dobrovoľných hasičov, v tohtoročných komunálnych voľbách kandiduje za starostu a podporuje ho súčasný starosta Milan Jambor. Zatiaľ pôsobí objektívne, je rodákom z Devínskej, jeho sestra vedie Grbarčieta, vekovo je z mne bližšej "mladšej" generácie, na page sa snaží dávať aktuálne veci. Neviem ale, prečo označuje svoj page ako "občiansku iniciatívu Devínskonovovešťanov". Nikde som sa nedočítala, kto okrem neho je súčasťou tejto iniciatívy ani o čo konkrétne im ide. Page zatiaľ lajklo 237 ľudí. Jasné, že ľudia, ktorí kandidujú, sa musia dostať aj do online priestoru, v každom prípade každá iniciatíva, či už informačná alebo tematická, je len prínosom. Časom ešte uvidíme...ako im to pomôže a komu o čo ide...

Kurnik teraz mi napadlo: veď ja som mala blog ako prvá, nemala by som náhodou tiež kandidovať??? Za starostku by sa mi ani nechcelo, ale za poslankyňu....hmmmm..... :)) škoda, že ani neviem, ako sa to robí. Ostanem ja pri svojej fotke a publicistike. 

Tak aby som dala nejaký záver tomuto článku: obecne nás vycápala chrípková epidémia a zvolebnieva sa. Súkromne sme sa už zbavili myšlienky, že by zo zimy mohlo byť niečo pozitívne a tešíme sa každému závanu jari vo vzduchu!

JANUÁR

02.02.2018

Dlhšie som sem nič nenapísala..no veď veruže ani nebolo veľmi o čom. Január je pre mňa úplne najhorší mesiac v roku. Nechcem byť zaujatá voči mesiacom alebo mať voči nim predsudky, ale proste to tak je. Zvlášť pre nás, čo sme "na voľnej nohe". Po Novom roku skapal pes, +- žiadne objednávky, ale čo je horšie, to počasie tu v meste!! Stále tma, zima, dážď, ak sa náhodou pritrafí tak aj náznak snehu, ale hlavne pľačkanica v hnusnej zime a tme. A to vedomie, že slnko je tam hore na Chopku, nad tou našou mrholivou hmlou. 

Asi nemusím písať o vplyvoch na psychiku, najmä opäť u nás, prehnane meteosenzitívnych ľudí. Mali by to už tiež uznať za chorobu, túto prehannú meteosenzitivitu. Veď je to fakt príšerné: ráno ani za boha vstať, celý deň bojovať sám so sebou a s gravitáciou a podvečer sa snažíte všetko stihnúť za dve hodiny, ktoré dokážete fungovať. Môj nebohý otec nám vravieval, že na január a február máš mať uložené prachy v ponožke a nič neriešiť. Oni boli totiž jarmokári, a tam to tak fungovalo:)

No, a tu v Devínskej? Postačí malá rekapitulácia: jeden samovrah, ktorý vyskočil z dvanásteho poschodia. Žena, ktorá sa utopila na Devínskom jazere, keď sa zdvihla Morava. Vražda v paneláku na Marečka, kde 68ročný muž zastretli svojho 75ročného kamoša, no a muž so zbraňou prepadol trafiku.  Vraždy tu v panelákoch boli aj v 2015tom (25ročný zabil 45ročného soka) a v 2016tom (druh zabil svoju frajerku). Zo Skaly spadol pred dvoma rokmi 20ročný chalan a dnes má pod ňou pomník. Hmmmmm...veľmi zlá energia...na nete sú diskusie, že tá zlá energia tu v Devínskej proste je oddávna a je ju veľmi cítiť...no..keď sa na to naladím, tak aj áno...to sídlisko...feťáci, z iných bytov z mesta vysťahované socky a roboši z Bazky (bývalá automobilka).  Z toho paneláku na Smreka vyskočilo už vraj ľudí viac, teraz neviem presne koľko, nech netrepem. No to je jedno, ide o tú energiu...keď chodíte po sídlisku, tváre ľudí ju majú. A tu, v starej časti, sú zase tí zarputnelí starousadlíci. Samozrejme nehádžem všetkých do jedného vreca s nimi, niežeby tu normálni ľudia ani nežili:)

No ja som sa sem prisťahovala preto, že pri prvom kroku na daný pozemok ma očarila energia úplne iná.  O dom samotný ani nešlo, to nám ľudia vraveli, že sme absolútni blázni, keď to kúpime. Ale tá energia bola úžasná. Tá, ktorá tomuto miestu prináleží od prírody, od polohy a od vekov. Tá, ktorú cítim pod Sandbergom. Vzduch od Moravy, povedomie prehistorického mora, krása prírody a krásne ticho tejto kotliny. Ja nechcem nechať na seba dýchať energiu automobiliek, zúfalých ľudí, feťákov a ožranov zo špinavých zasmradených bytov! Dnes sa sem chvalabohu sťahujú normálni ľudia a rodiny, takí, ktorí sem prichádzajú pre to, prečo ja. Dnes je tento okraj hlavného mesta rajom, a nie skládkou chemického a ľudského odpadu. Dnes sa sem snáď vracia s novými ľuďmi aj životný pocit, ktorý k tomuto nádhernému úpätiu Kobyly patrí. Nalaďme sa na toto, a tú starú zatuchnutú energiu odtiaľto definitívne vykopnime do prdele! Veď už aj v tej automobilke, keď niekto robí, tak nemôže byť nešťastne chudobný.  Aj keď nejde iba o peniaze, ale asi hlavne o ne.  No január už skončil, ráno sa už nebudím do totálnej tmy, ale keďže mám spálňu na východ, badám niečo ako ranné zore, teraz pri oteplení už vonia jar, snežienky na dovre už aj odkvitli, skrátka, nové svetlo sa blíži!

                                                                SILVESTER 2017

Tento rok sme boli na Silvestra doma. Vravela som si, reku chcem byť v Devínskej a že už konečne vezmem aj deti hore na Devínsku Kobylu, na tradičný silvestrovský výšľap. Na výšľape som bola, no samozrejme bez detí. Počasie bolo totiž stopercent demotivačné, čistá pľušť. Celú noc dážď, ráno blato. Ešte v noci som bola hore, že ako leje, potešila som sa, že z výšľapu nič nebude. Kvárila ma ale zodpovednosť, lebo som si vzala za povinnosť akciu natočiť pre devínskonovoveskú telku a sľúbila som im to.

A tak ráno píšem miestnym, či tam idú, a oni samozrejme, že áno. Ivan (Baláž) už aj šlape hore. Blázni. Vidím, že táto tradícia je skalopevná. Tak sa prekonávam, ale deti z toho vynechávam. Aj tak potrebujem riadne predýchať predvčerajší žúr v čiernej diere číslo 64 a včerajšiu migrénu. Prehodím cez seba kameru a ruksak s termoskou a klobáskou a celkom svižne smerujem k pieskovcu. Keď mám natáčať, neviem sa pritom motať pomaly s deťmi, povinnosť stihnúť záber je prednejšia. Musím sa to naučiť zladiť.

Organizovaný turistický oddiel z Istracentra som stretla na križovatke chodníkov v lese, takže som ich stihla, paráda. Obdivujem týchto ľudí, deti, dôchodcovia, v tom blate a mrholení, všetci s radosťou šľapali hore. Priemerne to trvá takú hodinku. Ten výhľad tam ale fakt stojí za to. Z jednej strany vidno Bratislavu, Devín pod vami, v diaľke Alpy. 

O kúsok vyššie už Ivan od rána robí oheň a v kotlíku nad ním varí biele víno.  Jeho rodina túto tradíciu založila a on je ten, ktorý ju absolútne zodpovedne udržuje, drevo na oheň si vždy pripraví dva týždne vopred a 31. decembra ho o deviatej ráno ako jednu z mála záruk na tomto svete nájdete hore, samozrejme poobede posledný odchádza aj so saklami s odpadom. Stretajú sa tu miestni Chorváti, ale aj iní - susedia z našej ulice, z Grby, Kolónie....každý prinesie čo to - klobásky, špekáčky, slaninku, koláče....základ je priniesť si pohár, vlastný ešus, na to vínko varené. Rasťo Šimkovič sa tradične postará o hudobný sprievod akcie so svojimi gajdami.

Najstarším účastníkom bol Zdenko Ouzký, 87 ročný pán. Zaparkoval si auto pri pošte, výšľap mu trval hodinku. Zdravie mu vraj slúži, pohybové problémy nemá, rešpekt, fakt.  Rozprával mi o tom, že tu chodievali ešte ako chlapci, keď tu na výhliadke ešte stála turistická chata pani Vraninky, ktorá tu so somárikom vynášala jedlo a pijatiku. To musela byť romantika! Aké milé...V roku 1948 komunisti romanitku ukončili, chatu vypálili. Vraj aby tu neprespávali nejaké cudzie živly. A tak tam dnes stoja len jej kamenné základy.

Niekde tu má tento rok vyrásť vyhliadková vežička, taká moderná z kovovej konštrukcie, som zvedavá ako to vypáli a kde presne bude stáť. K silvestrom nám však chýbať nebude. Tu je to o ľuďoch, o teple ohňa a vareného vínka, o stretnutiach pamätníkov s mladšími. Takto sa totiž pestuje to, čo sa dnes v spoločnosti všeobecne vytráca - a to je neopakovateľný a jedinečný genius loci.

A to má potom pokračovanie v noci. Tarzania, cyklomost, ohňostroj zo Skaly. Tam už má každý zážitky individuálnejšie.....

                                                                ČIERNA DIERA Č. 64

                                                                        23.12.2017

Mať blog je normálne zaväzujúce,  ľudia by tam niečo čakali najradšej každodenne...a ja že to budem mať taký pozvolný celoživotný projektík. Už do mňa kamošky hustia, že čo nepíšeš, dlho si nenapísala...

Čo, veď sa nič také neudialo.

Akurát minulý týždeň vybuchla tuná na rakúskej strane Moravy plynová stanica, to bolo také zaujímavé, ale nemám z toho fotku. Rachlo to presne ako sme šli z domu s deťmi (vtedy sme zaspali a šli sme až na druhú vyučovaciu hodinu), kráčali sme dole ulicou a zrazu obrvoský hrmot, ja najprv, že hrom, ale nešlo mi to do hlavy, že ten hrom neprestával a hlavne vôbec sa nehodil do daného počasia, bol taký pokojný stály dážď. Hrozný hukot neprestával, ľudia vyplašení vybehovali z domov, jedna suseda dole bola úplne hotová, v domnienke, že jej vybuchla jej vlastná kotolňa v dome. Už bolo vidieť aj obrovský oheň, vraj siahal do výšky sto metrov, v lesoch za Marchegom. Ako prvé mi napadlo, že padlo lietadlo, hluk z lietadiel tu počujem dosť často, dokonca raz tadialto leteli stíhačky smer Blízky Východ, a čo iné by v tých lesoch bolo, veď tam nič neni...najradšej by som tam hneď utekala s foťákom, ale foťák doma, a ja s deťmi najprv do školy a do škôlky, auto nemám, tak kým som obehla toto kolečko, Rakúšaci požiar uhasili. 

Zajtra sú Vianoce, a tak posledné týždne smerovali celé k tomuto, ako u všetkých. 

No a potom čo...dvakrát som bola v obľúbenej domovskej totál lokál krčme Pub 64 na Istrijskej ulici, číslo 64. Pred týždňom, a včera. Akurát čo som sa pozviechala. Takéto večierky už rozdýchavam celý týždeň.  64ka je čisté peklo.  Teda, ono to je práveže naša úžasná najlepšia dedinská krčma s cenami na míle vzdialenými od tých v meste, Svijanmi, s domovskou atmosférou s pecou a dobrými ľuďmi. Peklo je to pre mňa, asi trištvrte roka som sa tomuto miestu úspešne vyhýbala. Z dôvodu tohto: Len otvorím vstupné dvere, oproti ktorým je hneď malý výčapný pult, už to ide; z každej strany: čaau Lula, čo si dáš? Čo si dáš? Chlapi akoby machrovali a predbiehali sa, že kto bude pozývať. Nehovoriac o tom, že tam sa za alkohol považujú panáky. Niektorí sa ani nepýtajú, ale rovno mám panáky pred sebou. Áno, Teba mám na mysli, Gusto! Gusto bol vedúci miestnych dobrovoľných hasičov, jeho mamina bola zakladateľkou tohto zboru. Nechápem, ako ho mohol starosta odvolať, teraz už teda vôbec hasičom neni, a ja ho  mám takto v uniforme tak zafixovaného! No tak Gusto má dnes, 23. decembra, narodky a včera ich v 64ke oslavoval. Tvrdo som bojovala a pila iba vínko. Horšie je, že sa tam počas mojich posledných návštev objavil vždy niekto zaujímavý, s ktorým trebalo prebrať nové a dôležité veci, a tak sa tam nakoniec zasedím do posledného zvyšku energie. Otváracie hodiny a záverečná tu neexistujú. A úplné "dno" je to, že Ondrej, jeden z bratov majiteľov, vás čisto z lásky k svojim zákazníkom zvezie autom domov, ak to máte v dedine  od krčmy ďalej. Čo znamená, že sa tu môže človek (nie ja!!) totálne zrúbať pod obraz boží, stačí, ak nezabudne svoju adresu. Ach...čiže krčma, kde sa dá ísť bez peňazí a ešte vás z nej aj dopravia domov.....raj a peklo v jednom!! 

Strašne mi tu chýbajú fotky z nej, a tie treba spraviť večer, keď je vonku tma a vnútri ľudia. Ale bohužiaľ....dnes ma tam nedostane ani tento blog! Fakt to nedám.... Zase pozajtra, dobre? :)

SNEH

1.12.2017

Tak nám aj tu v stepnej Devínskej posledný novembrový deň nasnežilo. A dokonca sa to ani hneď nestihlo roztopiť, ba naopak, riadne primrzlo!
Bolo to krásne ráno, tak dobre sa spalo, tak ako okolie pod bielou perinou, aj my sme ráno krásne spali blahodárnym spánkom a zaspali do školy. Pohľad z okna stál za to, aha:

Ešte ani sviečky z heloweenskej party som z dvora nespratala. Dnes, prvý riadny zimný deň, som ráno cestou dole do obce zahliadla, že je pekná inverzia, a tak som sa ja, chronický spáč, prekonala a vytrepala sa so statívom a foťákom hore na Sandberg, a to tiež stálo za to! Schlosshof krásne osvetlený ranným slnkom plával na hmlovej hladine, z ktorej len sem-tam presvitali ako na zle osvetlenom filme rakúske stromoradia. Konečne vidím, o čom mi vravia ľudia, ktorí sem chodia na ranné prechádzky. Moja nová známa, inak vďaka tomuto blogu (yes!), Danka G. sa mi posťažovala, aké to videla krásne, a že mobilom sa to nedá odfotiť tak, ako to vidí. Tak som skúsila, že či výjde mne. Foťákom. Aj keď objektív zlý základný bakeliťák, ale tak bol najlahší:) Na krajinársku fotku som sa nikdy nevedela celkom napojiť, lebo si myslím, že naživo je to aj tak vždy najkrajšie. Preto v tej krásnej krajine fotím radšej ešte aj ľudí. To sme robili na danom mieste dnes tiež, a budeme aj zajtra, a aj pozajtra :) Chcela som ale zachytiť na pamiatku toto ráno prvého decembra, tak, ako má byť - biele:

DNES RÁNO

10.11.2017

                                                                        NÁTURA

                                                                        3.11.2017

O miestnej starousadlíckej náture stačí vykresliť zážitok z jedného rána minulého týždňa. 

Do školy chodíme pešo, čo je super, lebo niekoho stretneš a niekedy nebodaj prehodíš dve-tri slová. No tak toto ráno na ulici dole spilovali starý vyschnutý orech hneď pri ceste. Sú tu nablízku samé križovatky, uličky medzi rodinnými domami, autá môžu ísť kľudne hocakou inou cestou, ako práve touto, kde robili ten strom. Ale predsa len  - nejakí mladí slušní manželia viezli svoje dieťatko do škôlky a čakali tam, neviem na čo, asi že ten strom odstránia z cesty, aby oni mohli prejsť. Akurát sme išli okolo, keď došlo k potýčke - domáci na neho: "Nevidíš, že tu pílime strom, kurva?! Na čo čakáš, kokot, nevieš sa otočiť? "  Dosť vulgárna reakcia, na cudzieho, samozrejme, ale tak takto to tu je. Tvrdo a otvorene do tváre sa tu všetko vychrlí. Mladý otecko zjavne nebol odtiaľto, patrične ho to rozrušilo a vzprudilo, s dotyčným sa začal dosť napäto dohadovať, a že načo takéto hrubé slová a tak...pričom napätie vrelo. Keby bol starousadlík, tak ho rovnako odpáli, sadne do auta, cúvne a ide si kam treba.

S touto miestnou hrubou náturou som sa ja musela popasovať hneď, ako som sa sem nasťahovala. Okamžite, ako facka. Veľmi rýchlo som pochopila, že tu treba mať široké lakte a baviť sa so susedmi podobne ako oni s vami a to veľmi ostro. 

                                                                        CHREN

                                                                        30.10.2017

Dnes  trocha súkromnejšie:

Tak. A je to tu. Udrela novembrová pľušť a psota (neviem, ktoré slovo je lepšie). K tomu mám, rovnako ako každý rok o tomto čase, zápal prínosových dutín, ktorý ma celkom odrovnáva, tentokrát je to už ale nejaké chronické a idem na druhé antibiotká. V tomto existenčnom zúfalstve, rozumej úplné dno, kedy som ešte aj stihla prísť búračkou o auto, som ale včera zvládla jednu dosť podstatnú záležitosť, a tak sa mi zasa trocha uľavilo...už ma kvôli nej naháňal vnútorný stres, aby som to zase stihla tento rok, kým nenasneží a nezamrzne -  a síce: vykopať a spracovať chren! 

Rastie mi na záhrade kade tade ako burina. Nevládzem už chorá pozerať von oknom na dvor, ktorý  ako by mal na svojom oplotení nápis SOS a stále pýta ešte nejakú jesennú údržbu, a ja sa v tomto stave na ňu nezmôžem....to ku mne musela prísť moja najmilšia kamoška, fyzicky pomerne zdravá, ale zase v tak typicky jesennom depkovom rozpoložení, že chren bol ten najlepší nápad, ako sa veru porádne vyplakať! 

Vykopali sme, pustila som jej oddychový Cuky & Luky film, a popri ňom sme čistili chren, jablká.  Je to pre mňa úžasný relax, takto spolu niečo robiť, v pokoji, teple a kľude a ešte aj pri čaji prípadne s rumom:)  no ale keď došlo na krájanie a potom mixovanie - pomóc, už chápem, prečo to ľudia robia vonku!! Čo sa týka mixéra, verím v tom len našej historickej ete more, ktorá (neh nezakríknem), nebola nikdy pokazená a zvládla už druhý rok aj túto chrenovačku. To bolo normálne na zvracanie, tie výbuchy mozgu cez nos a oči! Na striedačku sme to ledva z mixéra naplnili do fľašiek. Vybuchli nám z gebule všetky myšlienky o tom, či vôbec máme nejaký zmysel tejto existencie na svete okrem slúženiu rodine, o tom, či sú aj ostatní tak nešťastní ako my, či aj oni sa musia furt tak trápiť, či aj ostatní su tak chorí, a aké je to nespravodlivé, že niekto má "koreň" a krv jak na baterky a niekto slabú, že nič nevydrží, o tom, jak tieto rozdiely už vidíme na deťoch od ich vylezenia z brucha, a tak ďalej a tak ďalej....jesenné breakouty. Potom vraveli v telke, že na negatívne myšlienky zaberá hudba, tak som nám k nálade pustila nádhernú Brokenhearted. 

To už sa moja "manželka" pobrala domov za svojím normálnym manželom do normálneho života zase.  A  ja som predýchavala večer s iskierkou nádeje, že možno chren zaberie a ráno sa zobudím bez upchatej hlavy soplom, ale nebola som vyslyšaná.....dúfam, že aspoň manželke chrenový preplach pomohol...ja si to budem asi robit pravidelne....jo, a že nemám zabudnúť napísať, že recept je originál od jej deda, chrenového špecialistu! Ak by ste chceli, ozvite sa. Prajem nádherné spoločné jesenné smútky, melanchólie a spleeny! Na Vianoce už bude pokoj:)

                                                    POŽIVEŇ Z BLÍZKEHO OKOLIA

                                                                        27.10.2017

Slovinec milujem nielen pre jeho atmosféru, ale táto ulica ponúka aj čo-to do úst!

Tak napríkald teraz orechy -mňam orechy!! Stačí, keď každé ráno pozbieram z cesty zopár napadaných, a mám za dva mechy v komore! Orech je tu ináč miestny strom, minulý rok ich dokonca zopár vysadila Denova pri Základnej umeleckej škole, čo starostovi kvitujem. Denova je naša miestna príspevková organizácia a robia v nej dobrí chaloši, o ich výtvoroch ešte nabudúce...

Orechov tu je na ulici niekoľko, aj dole smerom k Morave. Ďalší môj obľúbený strom je Moruša čierna, tie tu mám tiež zmapované. Lekvár z moruší je po malinovom druhý najlepší! Škoda, že to málokto zbiera a pod morušami sú v lete čierne zeme...obnobnou čiernou bobuľovou pochúťkou sú černice, tých je veľa pri trati. Toto leto som z nich chcela spraviť sirup, ale akosi som pozabudla, že to mám naložené a odložené v kumbáliku pod schodami...až o nejaký mesaic a pol som tam išla a zistila som, že mám výborný nákvas - neviem, či to bolo víno alebo skôr likér, ale výborné to bolo! Ale už nie pre deti. Na jar sa zase chystám na tunajšiu višňu - tiež na ulici stojí nadarmo. 

Pod borovicami pri chodníku si rok čo rok pozbierame aj pár hríbov - masliakov kopcových.

Na zimu musí byť v pivnici naložená kapusta a zemiaky, obe zdroje zo Stupavy.

Za med som vďačná Dušanovi Dedinskému, miestnemu medárovi, týmto mu prajem nech ho už nestrenú pohromy a včielky z rakúsko-slovenského pohraničia odolajú kadejakým postrekom a nech sa im len darí!

Naše okolie je ďalej bohaté na množstvo bylín a jedlých rastlín. Zbieram šípky, dúšku materinu a pamajorán. Pŕhľavu nieže zbieram ale likvidujem zo záhrady, kvety divozela na drzovku zbieram priamo z ulice a na Sandbergu, púpava je obdobná "pliaga" ako žihľava,  chren jakbysmet. Práve sa chystám ho spracovať, mohlo by mi to konečne zlikvidovať zapchaté dutiny, ale začalo liať, takže počkáme. Odcucnem si radšej z ríbezláku z čiernych ríbezlí, čo je podľa mňa hriech opomenúť takúto zdravotu! 

                                                                          SLOVINEC

                                                                            26. 10.2017

 

Ach táto ulica....výnimočná už len svojim menom. Zakaždým musím vysvetľovať miesto pobytu obšírnejšie....v taxíku, na úradoch a tak. Slovinec? To je ulica? -No nee, to je ulica s veľkým U!" Vravím, že tam asi v minulosti nebýval Chorvát, ale Slovinec... lebo toto je chorvátska obec, že v 16tom storočí to tu bolo po tureckých bojoch opustené a že sa sem presídlili Chorváti a znova budovali dedinu.... Názov je vraj ale podľa jedného zdroja (Viliam Pokorný) odvodený od nárečia, podľa wikipédie podľa nejakého kopca.

Táto ulica bola donedávna celá kultúrnou pamiatkou. Tomu je dnes už samozrejme koniec, odkedy si pán bývalý minister Pavol Hamžík postavil úplne hore pod Sandbergom premodernú vilu (ktorú dnes predáva za vyše milióna eur). Skrátka, dovtedy sa tu mohli stavať iba domy v typickej historickej zástavbe - teda jedno poschodie, dve okná na priečelí, sedlová strecha, a predok domu normálne na hranici ulice. Dnes sa tieto staré domčeky menia na vstupné garáže a novousadlíci, ktorí si to tu kúpia na pozemok, si stavajú domy od cesty ďalej. Ak by som mala peniaze, spravila by som to tiež...Vzadu na pozemku je viac slnka, ako keď sú domy v úzkych pásoch na sebe. A hlavne tie autá....toto je ulica so zákazom vjazdu, čo je aj vcelku logika, keďže je slepá, nad ňou je už chránená prírodná rezervácia. Ráz ulice neponúka ani nejaké miesta na parkovanie. Aj tak je tu áut stále viac a hlavne tie víkendy sú hrozné - turisti a zamilované páriky kde musí chlapec na nejakej hrkalke doviezť čajočku až na pieskový kopec, často ponímaný ako šmýkľavka. 

Ja by som sem dala kľudne závoru (veď sa budem o to aj snažiť) už "pri Rudovi" - teda na námestíčku , ktoré nemá meno, lebo je to len križovatka Slovinca a Prímoravskej, ale podľa mňa by sa malo normálne volať Námestie Ruda Slobodu alebo tak ako ho voláme, teda Námestie pri Rudovi. Je tam totiž Rudov pamätník s jeho bustou, kde mu do pootvorených úst niekto stále vkladá ohorok z cigy, to je výborné inak. 

No a ten Rudo! To je, veď hej, kapitola sama o sebe! Keď ho čítam, pripadám si ako by som to písala ja (samozrejme na výnimky, ako hádzanie popolníka po žene a tak) .Vždy, keď idem okolo ich domčeka, tak myslím na to, že keď ho raz zbúrajú (čoho sa asi dožijem), tak táto ulica už celkom skončí. Teda neskončí, ale skončí jej jedna kapitola. Úplne. Teraz v domčeku stále býva Rudova sestra. Jeho priečelie by malo byť zachované ako kultúrna pamiatka, aj s tým hejnom mačiek, ktoré pani chová a sú miestnou aktrakciou aj pre turistov. Tento pohľad by mi raz veľmi chýbal....

                                                                        ÚVOD

                                                                        13. 10. 2017