O MNE

 

Foto Zuzana Gavulová

V skratke: narodená v Bratislave v 70tych rokoch. Detstvo najprv fajn (záhrady, každé leto pri mori a v zime lyžovačky na horách), neskôr v petržalskom paneláku so zhoršujúcim sa vzťahom rodičov (úradoval alkohol) dosť hnus. Pre detské duše. Na "gympel" na Vazovovu som nastúpila zároveň s pádom železnej opony, a tak sme boli mládež slobodná a utrhnutá z reťaze. Ako druháčka na strednej som omylom išla s kamoškou do redakcie novín, a toto stretnutie môže za celú ďalšiu storku života. 

Odvtedy som písala do novín ako spravodajca a redaktor kultúry, neskôr automaticky pokračovala na VŠ, ale keďže som nechcela čistú žurnalistiku a vtedy práve otvorili kombináciu s filozofiou, zvolila som túto. Osamostatnila som sa, robila v novinách a neskôr ako copywriter v reklamkách, bývala som kade tade v prenájmoch v meste...večery trávila v Café Galéria (už neexistuje) na Panskej ulici, kedy ešte podniky v centre mali umelecko - filozofický charakter. 

Dve letá počas VŠ som trávila v Kalábrii, s kamoškami sme tam len tak naslepo išli a pracovali v reštikách. Najkrajšie obdobie života. Žiadne oficiality, žiadne oficiálne papiere, dvesto eur na ruku každý týždeň. Potom ma tiež náhodným stretnutím zavialo do Belgicka. To už som sa z písania preorientovávala na fotografiu, a keď už som tam bola a pracovala (ako manažérka veľkej ruskej reštaurácie), študovala som večernú postgraduálnu školu technickej fotografie (výborná škola na techniku), no a keďže v Antwerpách bola aj Kráľovská akadémia umení, tak reku, že dám aj tú... prijali ma, aj keď som na skúškach skritizovala prácu profesora v porote. Absolvovala som tam ale len jeden semester - Slovensko bolo práve rok pred vstupom do EU a ešte sa nám strašne báli dať študentské víza, bola to neprekonateľná byrokratická zábrana. 

Zároveň ale môj otec už podľahol vážnym chorobám, tak som sa vrátila domov. Starala som sa o neho 5 rokov (ako hovorila jeho doktorka, že "prepáčte ale on je zázrak medicíny - už 4 roky tu nemal podľa jeho stavu byť"...).  Ateroskleróza, v tele samé bypassy, odumretá noha (amputovaná), prasknuté žalúdočné vredy, rakovina lymfatických uzlín a hrtana. Keď ho prijímali na paliatívnu kliniku hore na Kramároch, vraveli, že tak tri dni, ale on tam ležal pol roka. Ja som už bola tehotná, s tým bruchom som tam chodila denne, teraz si to aj vyčítam, veď tam boli tie tabule "ožarovanie"... dva mesiace po jeho smrti sa mi narodila dcéra. Tá ma vlastne vtedy nárazovo vrátila do reality, lebo istý čas predtým, v tridsiatke, v období, keď už všetkého bolo veľa a všetko nanič, mi prepukla náhla a najťažšia forma panickej poruchy, s anorexiou, stratou osobnosti a stratou reči a všetkými tými najodpornejšími záchvatmi. Dnes sa už o takýchto veciach vie, ale vtedy, keď o tom dopredu nemáte žiadne info, to bol o to väčší horor. Akonáhle som sa dozvedela, že to existuje u mnohých ľudí, uľavilo sa mi a nejak som to už prestala postupne riešiť. Našťastie, aj v tomto prevláda moja lenivosť a taký ten - ako to povedať slušne - mavpičizmus. Veď čo už.  

Strih o niekoľko rokov - dnes mám deti dve, žijeme spokojne, hoc trocha osamelo.

Celý čas od návratu z Belgicka pôsobím ako fotografka a copywriterka na voľnej nohe. Počas panedémie kovidu som začala vďaka môjmu vzdelaniu učiť anglický jazyk na strednej škole, ale nebola to moja cesta, takže po rozbehnutí života som sa vrátila k svojej profesii.